Snívalo sa mi, že som šla v dave ľudí. Zrazu som vybočila na strmú cestu, kde som sa prichytávala korienkov. Bola to rašelinový porast, veľmi strmý. Po ceste som kráčala sama na vrchol.
Prišla som do budovy, sadla som si za stôl, kde bola lavica pre viacerých. Rozprávala som sa so známou osobou. Zrazu prišla mníška, poďakovala mojej známej za zástup. Mníška sa pustila do mojej tašky, že mám ich knihu. Vytiahla knihu z tašky. Ja som knihu z jej rúk vytrhla so slovami, že žiadnu knihu som si od nich nepožičala. Knihu som strčila do svojej tašky. Ona mi na to povedala:„Osobne ste si Vy u nás nepožičala knihu, ale Vám ju požičala vaša kamarátka a ona tú knihu nemohla vrátiť,“ pomenovala osobu. Ja som pozrela do svojej tašky. Najprv som vybrala svoje rozsypané zápisky. Potom som pozrela do tašky a tam bola čisto nová kniha zabalená do novín, aby sa nepoškodila. Mala záložku, kde bolo prečítaných zopár strán. Mníška mi povedala, že práve o túto knihu ide. Bolo mi tej knihy ľúto, že ju nemám prečítanú až do konca. Vrátila som ju. Mníška hovorí: „už nám chýba len jedna kniha, tú má“ a vyslovila meno, ktoré som tiež poznala.
Vo vedľajšej miestnosti sa diali čudesné veci. Moja známa prišla, že chce dobrovoľne zomrieť, prišla si vystaviť úmrtný list, kde hneď ľahla do rakvy a niesli ju preč. Išli okolo mňa. Tak som nahliadla do rakvy, ako do škatuli, presvedčiť sa, či je to naozaj ona, a či ju skutočne za živá pochovajú. V škatuli bol …, ležal na bruchu. Bol to známy a s bolesťou sa na mňa díval. Odniesli truhly ako škatule. Prišli pre úmrtné listy a dostali ich viacerí mladí ľudia, každému bolo vyhovené.
Na miesto, kde som prišla, sa mala diať vľká udalosť, bolo tam veľa ľudí, obrovské zhromaždenie. Zrazu ku mne pristúpil môj známy, aby som sa ospravedlnila za smrť jeho …. Ja som s veľkou ľútosťou kľakla pred určenú osobu, poklonila som sa až na zem, dvihla som zrak, komu som tak ublížila. Sedela tam osoba, ktorú som fyzicky navštívila v roku 1998. Nepohodli sme sa. Lúčil sa so mnou so slovami: „Už ani na mňa nemyslíte.“ Tento deň sa v mojom srdci hlboko zapísal, bola som za ním, so svojou známou, od ktorej som vraj mala požičanú knihu, na ktorú si vôbec nepamätám. Každý píše svoj príbeh sám. Už vtedy som mala zvláštne sny, ktoré som si zapisovala. A zrazu som bola už vtedy presvedčená, že takýto človek s ľuďmi manipuluje. Božia pravda vyzerá inač. Preto som bola za ním. Vrátil mi moje zápisky so slovami: „Už na mňa, ani nemyslíte. Vy túto vec nikdy nedotiahnete do konca.“ Povedal to výsmešne a plne rozčúlený, červený ako šípová ruža, nás vyhodil. Pokračoval zlobou ďalej. Ľuďom prekrútené moje sny. Vysmieval sa…
Keď som zbadala, že je to pán z roku 1998, rýchlo som sa dvihla zo zeme a utekala preč. Mala som zmätok v hlave. Jeho prosba je porušená. Ja verejne kľačím pred veľkým zhromaždením, čo mám teraz povedať? V hlave sa mi rozjasnilo, vrátila som sa. Pán už tam nesedel, sedel vo vedľajšej miestnosti skľúčený bolesťou. Ja som pokľakla pred neho druhýkrát a prosila za odpustenie všetkých ľudí, že nežijú podľa slov: „Miluj svojho blížneho, ako seba samého.“ Hovorila som pokojnou rečou, že mám podrobne vypracované učenie, kde môže každý človek podľa týchto slov slobodne v mieri s Bohom žiť, v každej oblasti svojho života, keď je to zdravé, pre človeka prospešné. Že každý človek je božím dieťaťom, len sa potrebuje prebudiť, ako bol prebudený Ježiš. Zmierili sme sa a slávnosť začala.
Ja som kráčala po úzkej chodbe, kde boli drevené schody plné prázdnych fliaš. Zrazu sa zopár prázdnych fliaš poprevracalo. Snažili sme ich ako tak uložiť. Sadli sme si na schodište, nebolo tam zábradlie, ako zvykne byť na schodišti. Schodište bolo celé obsadené, zhora až nadol. My sme sedeli na prvom poschodí. Sedeli tam aj dvaja páni. Zrazu zhora spadol, tipujem dvojkilový igelit so sušeným ovocím. Hovorím pánom: Prečo ste pustili ten igelit dole? Jeden z pánov sa nahol, natiahol ruku až na prízemie, podvihol igelit, ktorý bol v strede roztrhnutý, boli tam sušené slivky. V ruke mi zostali dve sušené slivky. Podala som slivku do úst druhému pánovi. Ten mi za to dal sladký bozk. Druhý pán sa pýta, či to tak môže bozkávať cudziu ženu. On na to odpovedal, že bozk si človek musí zaslúžiť. Chcela som si jeho podobu zapamätať. Menil svoju tvár, ako sa rokmi mení človek. V tom som sa prebudila.
Tuho som premýšľala nad pánom, ktorý mi dal sladký bozk, jeho tvár sa menila, už som si uvedomila, že to bola tvár z mojej mladosti.
Poučenie:
všetko sa deje preto, aby nás to posunulo ďalej. Pozeraj vždy na svoje ruky, nezaťažuj nikoho, nemusí byť každý poctivo pripravený na tvoju novú cestu, ale sa len s tebou zahrá, využíva príležitosť, necíti za to žiadnu zodpovednosť. Má úplné iné poslanie, len ste sa mali stretnúť.
Vždy je za tým vyššia božia múdrosť, ktorá myslí na celok. Stvorila ľudí pre jeden celok. Keď prijmeš situáciu s láskou, časom sa vypracuješ a dostaneš zaslúženú odmenu.
Nové učenie: „Miluj svojho blížneho ako seba samého!“ je pripravené pre každého na www.immanuel.eu [1]
Viem, uvedomujem si, že je tam chaos, pre tých, čo si to len raz prečítajú. Je to učivo, manuál života transformácia energie z duše – z vajíčka do tela. Boží poriadok pre jednu, jedinú bunku. Každá plodná bunka prechádza maternicou ako remeslo. O tom píše web stránka. O tom som sa tu delila s Vami po celé roky.
S pozdravom a úctou Matejová
V Bardejove 9.5.2019