2.10.2016 Nový rok oslavuje Izrael, oslavujem s nimi, materiál, ktorý som tu našla.
Dnes si pozrieme materiál, pobyt v Izraeli v meste Nahariyya od 21.9 do 2.10.2016
Prvý deň:
1. Privítal nás smiech devy na letisku, ja som chcela vysvetlenie, smiech s devou plnej smiechu vybuchol.
2. Hneď tu prišla skupina ľudí s vodcom, overiť čo sa stalo. Spokojne odišli so slovami:
„Človek je už pripravený, zrelý, naše poslanie sa skončilo.“
Druhý deň:
Sedeli sme na lavičke pri mori. Zacítila som bytosť. V mysli som sa nechala viesť, až som prišla do bodu, kde som videla malú fontánku. Fontánku mi dali do rúk a začala som sa unášať. Urobila som veľký kruh, veľmi som sa bála, aby sa kruh nespojil. Na moje prekvapenie, začali sme stúpať. Točila som sa, vytvoril sa vysoký kužeľ, vyzeral ako svetlá na vianočnom strome. Vyšla som s malou fontánkou až na jeho špíc kužeľa, na jeho vrchol. Fontánka rozžiarila celú cestu až na vrchol. Tu som počula: „Môžeš si priať.“ Moje chápanie bolo, že priať si smiem len pre druhých. Ale teraz viem, že praješ, len sám sebe, cez tých druhých. Čo praješ iným, praješ sám sebe. Programuješ si život.
Tretí deň:
Zavítali sme do záhrady ruží, ktoré zmenili na detské ihrisko. Poprechádzali sme sa, porozprávala som sa, kde s kým. So stromami, kvetmi, kameňmi. Tak sme si sadli na lavičku. V zápätí ma čosi objalo okolo hrude. Bol to pocit obruče, sťahovalo ma to. Stíšila som sa a vnímala som deti, ktorým bola venovaná záhrada ruží. Pýtam sa ich, ako vám môžem pomôcť? Oni na to: „Nemôžeme nájsť svojich rodičov.“ Hovorím: „dobre, chyťme sa za ruky a poďme na druhú stranu.“ Nešťastne na mňa pozreli a povedali „Boli sme tam, tam sme ich nenašli.“ Cez to som ich požiadala, aby sa silno držali za ruky, že s nimi tam pôjdem a preskúmam to. Súhlasili, prešli sme, oni znova zosmutneli a zopakovali: „Nie sú tu.“ Hovorím dobre! Skúsme niečo iné! „Chyťte teraz myšlienkou za ruky svojich rodičov.“ Boli celí unesení. Radostným hlasom volali. „Mám, mám, mám otca i mamu.“ Len čo som sa potešila s úspechu, nastal znovu veľký žiaľ: „Ja nemám súrodencov, ani Ja, ani JA …!“ bolo po mojej radosti. Hovorím im znova: „Skúste hľadať v myšlienke svojich súrodencov, hovorím Vám, nemusia vás vôbec poznať, ale vy poznáte ich, vyšli ste z jedného lona.“ Zrazu veľká radosť, objímanie. Úprimne som sa poďakovala a užívala som si vzduch zo stredozemného mora, z mesta Nahariyya.
Štvrtý deň:
Hneď po prvých úvahách na večerňajší zážitok, myseľ pracovala na plno. Vidíš?- všetko čo ťa trápi, chce sa narodiť. To je tvoje novonarodené dieťa. Ty si jeho pán. Teraz otočme na prvotinu Ja. Všetko čo sa mi nepáči, je to môj novonarodený syn. Tento syn, dieťa mojej mysle, potrebuje otca, matku, súrodencov. Na otca sa čaká! – kým príde z práce sa domov. V akom stave bude? Unavený, mrzutý, jemný … ? teší sa na mňa? Ja som predsa syn! Čakám ho s matkou a súrodencami, aby sme boli jedná rodina. Každý problém je tvojim synom. Čakáš na nápad? Čakáš na otca. Keď príde nápad, prišiel otec s výplatou, chce ťa obdariť, to sú nabité plodné semena – spermie. Dar semena odovzdáva matke. Plodná matka, chemický reaguje, opatruje dar semena. Z chemickej reakcie prebieha celých deväť mesiacov, pre vývoj malého človiečika. Je to realita, sebadisciplíny. Už keď je plod v druhej polovine vývoja, cítiš pohyb, hybnú silu živého dieťaťa. Keď niečo poctivo cvičíš, ako zmocníš? Ako sa otáčaš?
V matke sa vyvíja plod, plod vyzrie a je tu pôrod. Každá matka potrebuje porodiť, inač zahynie dieťa aj matka. Kedy tvoja matka rodí? Keď je za tebou čisto? Keď si samostatná jednotka a vieš čisto svoje umenie remesla predviesť.
Vyčistiť miesto pôrodu, pre čistotu dieťaťa. Súrodenci sa rodia, keď dielu dávaš možnosti. Vieš robiť, pre každého, máš správny meter. Robíš v rôznych farbách, rôznych štýloch. Preto už sa neobzeraj, rieš, rastieš do širokej koruny zázraku zelene.
Obzerá sa ten, kto chce byť sám. Zabije svojho syna, lebo ho neprijal, vybral si kritiku. Zabil otca, zabil pokrok, nápad. Zabil detské ihrisko matku – raj, kde sa večne hrá – olejuje telo, aby fungovalo. Zabil svojich súrodencov: nepoužíval meter pre rôzne veľkosti. Súdil, tak mu zostala len farba čierna, neprekonal sa, za seba, za svojich blížnych. Prehral si emóciu nie, prehral si svojho duchovného syna, aby prešiel všetkými farbami, až sa dostal k farbe bielej, bielemu závoju, k panenskej čistote. K majstrovi činu, k učiteľovi lásky. Mám všetko iba pre seba, stojí tam ako soľný stĺp, ktorý všetkých hryzie, až zistíš, že si na totálnej pustatine sám opustený.
Keď sa chvastáš čo si všetko urobil, aké možnosti si využil, upaľuješ svojich duchovných bratov. Keď sa chvastáš koľko si sa narobil, upaľuješ svoju duchovnú Matku. Keď súdiš, svoj nápad, svoje rozhodnutie, upaľuješ svojho otca.
IZRAEL Nahariyya 02.10.2016 nový rok
Čo si prajem na území IZRAELA na ich nový rok! Prajem si, pre každého zdravú dievčinu, ktorá sa pestuje ako vzácna ruža v každom človeku. Každý je svojim pánom. Točiť sa okolo činnosti ako tisíc týždňová deva, na tanečnom parkete, užívať si svoj život rozkvetu. Ten čas má svoj cieľ, záručnú dobu. Stáť sa devou nebeského svetla.
Preložím laikovi:
1. Emócia “nie” je začiatok cesty, k emócií “áno “. Potrebuješ stíšiť sa, meditovať, rozmýšľať, to sa volá na duchovnej úrovni synom božím.
2. Keď príde nápad, prichádza otec, kde komunikujeme, aby sme pochopili detail.
3. Tak sa pustíme do činnosti, až ju vieme bezchybne. To voláme tréning rajskej ružovej záhrady. Realizujeme sa, stáli sme sa matkou.
4. A tu je čas devy, pohybovať sa ladne, profesionálne. Zvládaš svoju profesiu mihnutím oka.“
S pozdravom a úctou Anna Matejová— Anna Matejová